„Vypite si ho, kým sa sem nepripletie Silvia Lackoová,“ zašepkala rýchlo. „U nás sa nenosí starať sa o ľudí, ktorí sú dole.“
„Dole?“ zopakovala som potichu.
Sofia Katonaová sa nervózne obzrela. „No… o tých, čo nestoja za pultom a nesedia v kancelárii.“
„A kto určuje, kde má človek vrch a kde spodok?“
Zbledla, akoby som nahlas vyslovila niečo, za čo sa tu rozdávajú tresty.
„Prosím vás, hovorte tichšie. Tu vám za jedno slovo navyše zoberú služby.“
„Komu ich zobrali?“
Pohľad jej ušiel k dverám, až potom odpovedala.
„Nine Katonaovej. Robí u nás čašníčku. Opýtala sa, prečo je v papieroch napísané jedno a v kuchyni sa deje druhé. Odvtedy ju dávajú na rozpis čoraz menej.“
„Čo bolo v tých papieroch?“
Sofia pevne stisla pery, akoby chvíľu zvažovala, či už nezašla priďaleko.
„Obedy,“ povedala napokon. „Vo výkaze sa uvádza dvadsaťsedem porcií. Lenže varíme zvyčajne deväť. Ostatným sa povie, že na jedlo nemajú nárok.“
Neotočila som sa k nej hneď. Tá nerovnosť bola až príliš očividná na to, aby si ju nikto nevšimol. Ak si ju všimli, potom mlčali. Nie preto, že by nechápali, čo sa deje, ale preto, že sa báli.
„Kto ten výkaz podpisuje?“ spýtala som sa.
„Silvia Lackoová. A občas sa tu ukáže aj Matej Deutsch.“
„Vie o tom?“
Sofia akoby prehltla odpoveď skôr, než ju stihla vysloviť. Potom sa jej hlas zmenil na sotva počuteľný šepot.
„On vie všetko.“
V tej chvíli sa dvere do zadnej miestnosti otvorili a vošla Silvia Lackoová.
„Sofia, ešte ti aj polievka vykypí od samej dobroty,“ prehodila sladkým tónom. Potom sa obrátila ku mne. „A vy, Gabriela Kováčová, tu nestojte ako ozdoba. Chodba sa sama neumyje.“
„Samozrejme,“ odvetila som pokojne.
„A hrnček vráťte. Už som povedala, že dočasné pracovníčky obed nedostávajú.“
Sofia sklopila zrak. Ja som položila dlaň na handru, vzala vedro a odišla späť na chodbu.
Okolo obeda vošiel do reštaurácie Matej Deutsch. Spoznala som jeho hlas skôr, než som ho uvidela: sebavedomý, hlasný, zvyknutý zaberať priestor. Smial sa s barmanom, kývol kuchárom, no nevšimol si, ako im pri jeho príchode stíchli ústa a stuhli ramená.
Silvia Lackoová sa okamžite narovnala, upravila si výraz a vyšla mu naproti.
„Pán Deutsch, všetko je u nás v poriadku,“ oznámila mu. „Len nová upratovačka sa priveľmi vypytuje.“
„Aká upratovačka?“
Pozrel sa smerom ku mne. Jeho pohľad prebehol po šatke, zástere, vedre a špinavej handre. Potom sa bez záujmu posunul ďalej. Nespoznal ma.
„Táto,“ naznačila Silvia bradou. „Zaujímala sa o obed.“
„Gabriela Kováčová, ak sa nemýlim?“ spýtal sa Matej Deutsch.
„Áno.“
„Podmienky vám niekto vysvetlil?“
„Povedali mi, že jedlo nie je určené pre mňa.“
Na perách sa mu objavil krátky úsmešok.
„Tak potom vám ich vysvetlili správne. U nás si každý robí svoju prácu.“
„Aj keď človek odpracuje celý deň?“
„Za prácu dostane zaplatené. Netreba si zamieňať pracovisko s návštevou u príbuzných.“
Silvia Lackoová sa usmiala tak spokojne, akoby jej práve pripol vyznamenanie.
„Presne to som jej povedala.“
„Výborne,“ obrátil sa k nej. „Neskôr mi prineste zložku k stravovaniu.“
Zdvihla som oči.
„K stravovaniu?“
Tentoraz sa na mne jeho pohľad zdržal o čosi dlhšie.
„To sa vás netýka.“
„Len mi to slovo prišlo povedomé.“
Silvia odfrkla. „Upratovačka a pozná slovo stravovanie? Aká vzdelaná pomocná sila.“
„Silvia Lackoová,“ povedal Matej Deutsch mierne, no s jasným varovaním. „Nestrácajte čas.“
Vošiel do kancelárie. Silvia ho odprevadila pohľadom plným takmer obdivnej horlivosti, potom sa znova obrátila ku mne.
„Videli ste? Tu sa o všetkom rozhoduje hore.“