„„Toto nie je divadlo.“ Petra vytiahla bloček a dlaňou ho uhladila na stole s účtom dvestosedemdesiatštyri eur

Falošná hrdosť je hanebne bolestivá pravda.
Príbehy

— To si naozaj doniesol domov toto? — Petra položila igelitku na stoličku tak opatrne, akoby v nej neboli potraviny, ale cudzia drzosť zabalená v celofáne. — Marek, povedz mi, že to nie je ten syr za dvadsať eur.

— Nezačínaj hneď medzi dverami, — Marek si vyzul topánky, striasol bundu a prešiel rovno do kuchyne. — Zajtra prídu mama s otcom. Veď som ti to vravel.

— Vravel si, že kúpiš niečo ku káve. Lenže my dvaja máme zjavne úplne iné slovníky. V mojom svete „niečo ku káve“ znamená keksy a citrón. V tvojom lososa, sušenú šunku a syr, ktorý stojí skoro polovicu mojej zimnej bundy.

— Petra, nerob zo seba chuderu. Tá šunka bola v akcii.

— Zo seba chuderu? Ja? — vytiahla bloček a dlaňou ho uhladila na stole. — Dvestosedemdesiatštyri eur. Samozrejme, všetko výhodne. Ešteže nás obchod zachránil pred prepychom.

— Mama má tlak. Nemôže sa rozčuľovať. Prídu, otvoria chladničku, uvidia prázdno a začnú sa vypytovať. To mi fakt treba?

— A mne treba deväť dní do výplaty prežiť na pohánke? Marek, doma už nemáme ani zemiaky. Slnečnicový olej je na dne fľaše. Rezne som naposledy videla vtedy, keď suseda zdola čakala pri výťahu s taškou z mäsiarstva.

— No tak neumrieme.

— Tebe sa ľahko povie „neumrieme“, keď sa v práci v jedálni napchávaš polievkou, hlavným jedlom aj kompótom. Ja stojím celý deň v salóne, usmievam sa na cudzie ženy, ktoré si skúšajú šaty za osemdesiat eur a pýtajú sa ma, či v nich nevyzerajú tučné. Vieš, čo som dnes jedla ja? Rožok s majonézou. Ani sendvič to nebol. Obyčajný rožok. S majonézou. Lebo saláma sa minula predvčerom.

— Petra, prestaň s tým divadlom.

— Toto nie je divadlo. Divadlo sa začne až zajtra, keď svojich rodičov posadíš za stôl a budeš hrať pána veľkého domu. „Mami, ochutnaj pstruha. Oci, daj si šunku. My sa máme dobre, žijeme normálne.“ A potom sa otočíš ku mne a povieš: „Nejako vydržíme do výplaty.“ Tento seriál už poznám naspamäť, len každá ďalšia časť je chudobnejšia.

Marek otvoril chladničku, nazrel dovnútra a hneď ju zase zavrel.

— Ty to úmyselne nafukuješ.

— Nie. Ja úmyselne rátam peniaze. Pozri sa. — Petra vysypala z peňaženky drobné mince a tri pokrčené bankovky. — Devätnásť eur. Pre dvoch ľudí. Na deväť dní. Nájomné poplatky nie sú zaplatené, internet nám vypnú pozajtra a čižmy sa mi roztrhli vo šve. Ale hlavne, že tvoja mama sa zajtra dozvie, že si vieme kúpiť mango.

— Mama nesmie vidieť, že sme na tom tesne.

— A prečo?

— Lebo nesmie.

— Výborný dôvod. Takmer právny argument.

— Pretože mi celý život opakovala, že chlap má udržať domácnosť. Chápeš? Nemá fňukať, nemá sa sťažovať, má to zvládnuť.

— Domácnosť sa nedrží lososom. Drží sa rozumom.

— Ty ma chceš teraz zámerne ponížiť?

— A čo robíš ty so mnou už dva roky? Len to balíš do drahšieho papiera.

Marek sa prudko otočil.

— Ja ťa ponižujem? Chodím do práce, nosím domov peniaze, platím byt, opravujem auto. Myslíš si, že mňa baví stále rátať? Myslíš, že nevidím ceny? Ja len chcem, aby rodičia prišli a aby sme si normálne sadli za stôl.

— Normálne je polievka, kura, šalát a koláč. Normálne je to, že po návšteve zostanú peniaze aj na život. U teba je normálne vtedy, keď sa stôl prehýba, žena ledva stojí pri sporáku a potom do konca mesiaca ovoniavame prázdne plastové dózy.

— Tebe je ľúto dať niečo mojim rodičom?

— Mne je ľúto platiť za tvoje predvádzanie.

— Takto o tom nehovor.

— A ty sa netvár, že ide o lásku k rodičom. Láska je zavolať mame a opýtať sa, ako dopadli výsledky. Odviezť otca k lekárovi. Pomôcť im na záhrade. Nie vysypať na stôl krevety a sedieť tam ako pamätník vlastného úspechu.

— Ty to máš asi po svojej mame. Tá je zvyknutá na chudobu, pre ňu je sviatok aj čaj so suchármi.

Petra stíchla. V kuchyni zasyčala stará chladnička, akoby sa aj ona zrazu zahanbila.

— Zopakuj to, — povedala potichu.

— Tak som to nemyslel.

— Nie. Myslel si to presne tak. Moja mama si, samozrejme, nekupovala syr za dvadsať eur. Ťahala ma sama, po smene na pošte ešte umývala vchody. A vieš čo? Doma sme nikdy nemávali červenú rybu. Ale nikto u nás nenútil druhého hladovať len preto, aby navonok vyzeral lepšie.

— Petra…

— Nedotýkaj sa ma.

— Zajtra prídu rodičia. Nechcem hádku.

— A ja nechcem zajtra krájať tvoju slávnostnú hanbu na kocky.

— Pripravíš to. Nerob zo všetkého škôlku.

— Ja to pripravím?

— Áno. Dohodli sme sa, že keď prídu rodičia, ty sa postaráš o kuchyňu.

— My sme sa na ničom nedohodli. Ty si rozhodol a ja som mlčala, lebo som bola hlúpa.

— No tak nezačínaj zase.

— Práveže začnem. Včera si povedal: „Mama má rada kačicu, sprav ju poriadne.“ Nepoprosil si ma. Nespýtal si sa, či vládzem. Iba si mi odovzdal úlohu.

— Máš voľno.

— Mám voľno preto, lebo som šesť dní stála na nohách. Voľný deň nie je bezplatná zmena v reštaurácii pomenovanej po tvojej mame.

— Ty všetko prekrúcaš.

— A ty všetko natieraš lesklým lakom.

Chcel niečo odseknúť, no vo vrecku mu zazvonil telefón. Na displeji svietilo: „Mama“.

— Áno, mami. Áno, kúpil som. Nie, všetko je v poriadku. Petra zajtra všetko nachystá. Jasné, kačicu som vzal. Aj tortu, áno. Čo? Nie, netráp sa, biedu netrieme. Mami, prosím ťa, nezačínaj. Máme sa normálne. Áno, bozkávam.

Petra ho pozorovala tak uprene, že Marek telefón nepoložil na stôl hneď.

— „Petra všetko nachystá,“ — zopakovala pomaly. — Krásne. A Petry sa kto opýtal?

— Veď chápeš, že som jej nemohol povedať, že sa ti nechce.

— A prečo si jej nemohol povedať pravdu? „Mami, teraz si nemôžeme dovoliť hostinu. Prídete, najeme sa normálne, po domácky.“ Čo by sa stalo? Spadlo by nebo? Vystúpil by prezident s mimoriadnym prejavom?

— Ty moju mamu nepoznáš.

— Práveže ju poznám až veľmi dobre. Príde, sadne si, prejde očami po stole, nájde vlas na obruse, povie, že uhorky sú nakrájané príliš nahrubo, spýta sa, prečo neupravím závesy, a na konci si povzdychne: „Marečko, ty si mi ale šikovný.“ A ty budeš celý večer žiariť ako vianočná reťaz kúpená na splátky.

— Dosť, Petra. Už ma to nebaví.

— Mňa tiež nie.

— Čo teba tiež nie?

— Byť kulisou v tvojom predstavení.

Odišiel do izby. Dverami netresol, zavrel ich potichu a starostlivo, no práve preto to znelo horšie než buchnutie.

Petra zostala stáť v kuchyni sama. Na stole ležali nákupy: ryba, syr, bylinky, bobuľové ovocie, chladená kačica, škatuľa s tortou. Všetko bolo pekné, drahé a akosi cudzie. V dreze stál hrnček s prasknutým uchom, pri okne sa sušili dva páry ponožiek a radiátor cvakal ako starý merač cudzej trpezlivosti.

Vzala účtenku, prehla ju napoly a potom ešte raz. Vnútri necítila nič, iba ticho a prázdno. Nebol to hnev. Nebola to ani krivda. Len sa v nej čosi zavrelo ako zámok.

Ráno Marek vstal skoro, svieži a plný pokynov.

— Petra, idem do práce. Počúvaj ma pozorne. Kačicu nalož hneď, rybu nakrájaj tesne predtým, ako prídu, syr vyber z chladničky aspoň hodinu vopred, aby sa rozvinula chuť. Šaláty nerob príliš ťažké, mama je teraz na diéte, ale do zemiakového daj normálnu majonézu, nie tú tvoju ľahkú. Torty sa nedotýkaj, je na nej nápis. Ja prídem o šiestej. Rodičia o siedmej.

— Hm.

— Počula si ma?

— Počula.

— A netvár sa tak. Prosím ťa. Jeden večer sa dá správať normálne, nie?

— Dá.

— No vidíš. Petra, ty si predsa rozumná žena. Viem, že si unavená, ale sú to rodičia. Nie sú to cudzí ľudia.

— Samozrejme.

— Keď odídu, niečo ti kúpim. Napríklad tie čižmy.

— Za aké peniaze?

— Nejako to vyriešime.

— Vy to vždy nejako vyriešite. Väčšinou cezo mňa.

— Zasa začínaš?

— Nie. Končím.

— Čo končíš?

— Tento rozhovor.

Zamračil sa, ale už nemal čas sa pri tom zastavovať. Ponáhľal sa.

Skutočné Príbehy