Pero sa mi ani na okamih nezachvelo.
Roman Čeman zbledol tak náhle, až to bilo do očí. „Nie, počkaj… zle si si to vysvetlila…“ zahabkal, akoby mu slová niekto podsúval oneskorene.
Bez ďalšej reakcie som sa postavila, prehodila si kabelku cez plece a oznámila mu, že od tejto chvíle budeme komunikovať výhradne prostredníctvom právnikov. V tú noc som sa domov nevrátila. Ubytovala som sa v hoteli a ešte z postele som sa prihlásila do jeho e‑mailov. Prechádzala som bankové výpisy, zmluvy aj starú korešpondenciu. Roman si príliš dlho namýšľal, že je nedotknuteľný.
Hneď ráno som kontaktovala Eleonóru Kissovú, skúsenú advokátku. Predložila som jej presné dátumy, čiastky aj názvy spoločností. Pred rokmi sme síce uzavreli predmanželskú zmluvu, no spoločný majetok spravoval cez firmu, kde som figurovala ako spoluzakladateľka. Bol presvedčený, že do účtovníctva nikdy nenazriem. Prepočítal sa.
Ešte v tom týždni sa jeho milenka Klaudia Farkasová začala objavovať v našich obchodných kruhoch ako „externá poradkyňa“. Bolo to okaté a uponáhľané. Kým Roman tlačil na rýchly koniec, ja som systematicky zhromažďovala dôkazy a iniciovala audit. Nešlo mi o pomstu, ale o spravodlivosť.
V piatok mi volal desaťkrát. Nezdvihla som. O dvadsiatej prišla správa: „Musíme sa porozprávať. Je niečo, čo netušíš.“ Zhlboka som sa nadýchla a uvedomila si, že pravidlá hry sa práve začali meniť.