«Ten dom patrí mne» — pokojne a rozhodne povedala Lýdia Forgáčová

Bezcitné zrady a vypočítavosť zlomili jej dôveru.
Príbehy

Lýdia Forgáčová priniesla Božene Ecksteinovej pohár domáceho malinového džemu a hneď pri dverách zostala stáť ako prikovaná. Na malej skrinke v predsieni ležal zväzok kľúčov s tmavočerveným dreveným príveskom, vyrezaným z hrčovitého kusa dreva, plným drobných ornamentov. Ten prívesok jej kedysi vlastnoručne vyrobil starý otec, keď mala sedem rokov. Poznala na ňom každý zárez, každú ryhu.

Tie kľúče mali svoje miesto v jej šperkovnici. Vždy.

„Božena Ecksteinová, ako sa k vám dostali kľúče od dedkovho domu?“ spýtala sa potichu.

Svokra sa otočila od sporáka a usmiala sa presladene, akoby čakala uznanie.

„Ach, tie? Radomír ich priniesol, vraj aby sa nestratili. Spomínal niečo o oprave, ktorú tam plánujete. U mňa sú v bezpečí.“

Žiadna oprava sa nechystala. Lýdia sa domu nedotkla od chvíle, keď starý otec pred tromi rokmi zomrel. Závesy viseli tak, ako ich zavesil on. Nábytok stál na rovnakých miestach. Nič nezmenila.

„Dajte mi ich. Hneď.“

„No dobre, vezmi si ich. Len Radomír vravel, aby sa do soboty nič neriešilo, že tam ešte…“

Ďalej ju už nepočúvala. Kľúče schmatla a bez rozlúčky odišla. V aute zovrela drevený prívesok tak silno, až ju zabolela dlaň. Radomír sa jej na nič nepýtal. O žiadnych úpravách nepadlo ani slovo. Zato Božena Ecksteinová posledné mesiace neustále opakovala, že pozemok leží ladom a mohol by prinášať peniaze, ktoré sa vždy zídu.

Lýdia jej zakaždým stručne odpovedala: „Neprenajmem ho. Je to moje.“

Cesta trvala necelú hodinu. Brána bola dokorán. Na dvore stáli dve cudzie autá a z domu sa ozýval hrubý mužský smiech spolu s rinčaním riadu. Prešla cez bránku. Tam, kde dedko pestoval jablone, sa teraz váľali vrecia s cementom a kusy železných tyčí. Pod prístreškom, namiesto jeho starej lavičky, viselo pracovné oblečenie, ktoré nepatrilo do tohto dvora.

Vo vstupnej chodbe bolo cítiť cigaretový dym a zatuchlinu. Na podlahe ležali ohorky. V hlavnej izbe sedeli traja muži v tielkach pri stole a hrali karty. Jeden z nich zdvihol zrak.

„Vy ste kto?“

„Majiteľka. Kto vám dovolil tu bývať?“

Muži si vymenili pohľady. Jeden siahol po mobile.

„Božena Ecksteinová nám to schválila. Robíme tu neďaleko cestu, máme to prenajaté na tri mesiace. Platíme pravidelne.“

Lýdiin pohľad blúdil po miestnosti. Samovar zmizol, nahradila ho lacná plastová kanvica. Dedková truhlica bola otvorená a trčali z nej cudzie handry.

Vyšla do šopy. Náradie, ktoré dedko každú jeseň starostlivo čistil a natieral olejom, ležalo vonku v kaluži. Hrdzavé. Pohodené ako nepotrebný odpad.

Vrátila sa do domu a vytočila Radomíra. Zdvihol až po dlhom zvonení.

„Kde si? Nemám čas.“

„Som na chate. Dal si mame kľúče?“

Na druhej strane zavládlo ticho. Potom si podráždene vzdychol, akoby riešila malichernosť.

„Áno, dal. Mama našla robotníkov, čo si to chcú prenajať. Sú v pohode, slušní. Potrebujeme peniaze.“

Pokračovanie článku

Skutočné Príbehy