Očami som hľadal svojho syna Rastislava Gála, v nádeji, že aspoň naznačí podporu, prehovorí alebo urobí drobný krok ku mne.
Uhýbal zrakom.
Pomohol som Ľudmile Fabianovej postaviť sa. Mlčali sme obaja. Prsty sa jej chveli, dych mala plytký. Z davu sa neozvalo jediné ospravedlnenie. Simona Kamenskýová pokračovala v ceste, obklopená umelým smiechom a predstieranou ľahostajnosťou, akoby sa nič výnimočné nestalo.
Práve v tej chvíli som sa rozhodol stíchnuť.
Počas celej hostiny som ju sledoval s novou pozornosťou. Všímal som si, ako dirigovala personál, ako verejne opravovala Rastislava, ako jej poznámky vždy zasiahli presne tam, kde mali. Nikto jej neodporoval. Ani ja. No v mojom vnútri sa niečo nenápadne prelomilo.
Keď ostatní oslavovali do neskorej noci, ja som si v tichu ujasnil postoj. Nebudem konať skratovo. Nepôjdem do otvoreného konfliktu poháňaného emóciami. Začnem sa pripravovať.
To, čo urobila, nebola náhoda ani pošmyknutie. Bol to demonštratívny prejav moci. A ja už nedovolím, aby bola Ľudmila znovu vystavená potupe.
Usmieval som sa, dvíhal pohár, hral svoju úlohu. No mlčanie, ktoré som si zvolil, už nebolo znakom slabosti – stalo sa nástrojom.
Simona Kamenskýová si to ešte neuvedomovala, ale ten pád do blata bol prvým krokom k jej vlastnému vyrovnaniu účtov.
V nasledujúcich dňoch Ľudmila odmietala tú udalosť rozoberať.
„Nestojí to za reč,“ povedala potichu.
Ja som však zmeny vnímal jasne. Vyhýbala sa niektorým stretnutiam. Stiahla sa do seba vždy, keď Simona zvýšila hlas. Nebol to strach. Bola to únava, ktorá sa zbiera rokmi.
A tak som sa začal vracať späť v myšlienkach, spájať jednotlivé drobnosti do súvislostí a hľadať v nich zmysel.