Jej odpoveď prišla rýchlo a bez obalu. Povedala mi, že hoci mám energiu muža v najlepších rokoch, správam sa ako niekto, kto už všetko zabalil. Vraj som skvelý, lenže ona túži po pulzujúcom živote, po jasných farbách a zážitkoch. Nepotrebovala polievky, skladanie uterákov ani pokojné rituály, chcela cítiť iskru. Ja som jej na to pokojne povedal, že mňa zaujíma blízkosť človeka, pri ktorom si netreba emócie kupovať ani plánovať.
Na druhý deň si bez drámy zbalila kozmetiku a zopár šiat. Hovorila vecne, takmer láskavo: že sme každý z iného sveta. Ja smerujem k domovu, ona do ulíc mesta. Ja hľadám ticho, ona hluk a pohyb. Poprosila ma, aby som jej to nemal za zlé. Nemal som. Odniesol som jej kufor ku dverám, ona len mávla rukou a vyšla rýchlo, akoby sa bála, že by sa ešte mohla obzrieť späť.
Zostal som stáť v kuchyni dlhý čas. Zohrial som si zvyšok včerajšej polievky a až vtedy mi došlo, že po prvý raz po troch týždňoch jem s chuťou. Prestrel som stôl pre dvoch zo zvyku, no hneď som jeden tanier odložil. Mobil mlčal, žiadne správy o rezerváciách ani otázky, čo si obliecť. Len ticho – a v ňom sa konečne objavil priestor aj pre mňa.
Nemyslím si o nej nič zlé. Jej svet je o pohybe, svetlách, ľuďoch a hudbe. Ten môj stojí na domove, rozhovoroch bez kulís, obyčajnej večeri a otázke, ako prebehol deň. Nikto z nás neklamal, len sme sa na chvíľu stretli pod jednou strechou, kde sa naše pravdy nedokázali usadiť.